História múzea

V roku 1964 sa v obci Dolná Strehová v klasicistickom kaštieli z roku 1770 pri 100. výročí úmrtia významného maďarského dramatika a básnika Imre Madácha vytvorila múzejná inštitúcia ako Múzeum Imre Madácha. Do prípravy osláv boli zainteresovaní: Slovenská národná rada, Stredoslovenský Krajský národný výbor v Banskej Bystrici, Okresný národný výbor v Lučenci, MNV v Dolnej Strehovej, Zväz slovenských spisovateľov, Csemadok – Kultúrny zväz mad’arských pracujúcich v Československu a Slovenský výbor obrancov mieru. Spomienkových osláv sa pri hrobke spisovateľa a jeho rodiny v parku kaštieľa zúčastnili významní predstavitelia spoločenského a kultúrneho života. Jubileum bolo zaradené medzi kultúrne výročia Svetovej rady mieru a bolo súčasťou kultúrnej dohody medzi ČSSR a MĽR. Libreto a scenár spracoval Gejza Balaša, pracovník Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti v B. Bystrici. Uznesenie R-ONV v Lučenci č. 61 z 25. 9.1964 o príprave osláv 100. výročia smrti I. Madácha schválilo i perspektívne zriadenie celoslovenského múzea slovensko-mad’arských tradícií. Vypracovanie libreta a scenára malo byť zadané Historickému ústavu SAV v Bratislave, technická realizácia Slovenskému fondu výtvarných umení Dielo v Bratislave. Múzeum sa však v takej podobe nikdy nerealizovalo. Pôvodný názov Pamätná izba vzhľadom na rozsah expozície bol neskôr pozmenený na Literárne múzeum Imricha Madácha. Organizačne bolo začlenené do Fiľakovského múzea, ktoré plnilo funkciu mestského múzea. Je dôležité spomenúť tieto skutočnosti, pretože počtom malá zbierka historických artefaktov exponovaných v múzeu je dodnes začlenená do zbierok súčasného SNM – Múzea bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň.

V rámci územnej reorganizácie štátnej správy sa v r. 1968 z okrajových území okresov Lučenec, Zvolen a Levice vytvoril okres so sídlom vo Veľkom Krtíši. Ustanovujúce plenárne zasadnutie ONV vo Veľkom Krtíši sa konalo 31. 7. 1968. Zaoberalo sa pôsobnosťou organizácií a inštitúcií prevzatých územne z bývalého okresu Lučenec a vytváralo vlastné. Literárne múzeum I. Madácha v Dolnej Strehovej dostalo názov Okresné literárne múzeum vo Veľkom Krtíši so sídlom v Dolnej Strehovej s účinnosťou od 1. 9. 1968, riadené Odborom školstva a kultúry ONV vo Veľkom Krtíši. V záujme plnenia zamerania múzea a rozšírenia obsahu expozícií boli tieto ešte v tom istom roku doplnené o život a dielo ďalšieho maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Kálmána Mikszátha, rodáka z obce Sklabiná. Keďže snahy o rozšírenie obsahu múzejných expozícií pokračovali a bohatá literárna história aj kultúrne tradície okresu umožňovali výskum i budovanie múzejných zbierok, uznesením Pléna ONV č. 10 z 27. 9. 1968 došlo opäť k premenovaniu múzea na Okresné vlastivedné múzeum vo Veľkom Krtíši so sídlom v Dolnej Strehovej.

Pri príležitosti 120. výročia revolučných udalostí 1848, na ktorých sa podieľal na území okresu v obci Horné a Dolné Príbelce a okolí revolučný básnik Janko Kráľ a miestny učiteľ Ján Rotarides, vznikla potreba revolučné vystúpenie ľudu proti sociálnemu útlaku prezentovať v expozíciách múzea. V roku 1969 bolo úlohou múzea pripraviť expozíciu o živote a diele Augusta Horislava Škultétyho, rodáka z Veľkého Krtíša, príslušníka Štúrovej školy, národného buditeľa, spisovateľa. Čo však malo zásadne pozmeniť úzke zameranie múzea na literárne dejiny bola reinštalácia všetkých existujúcich expozícií a uvoľnenie priestorov na budovanie a expozíciu národopisných a prírodovedných zbierok. Priemerná ročná návštevnosť múzea (3000 – 4000 návštevníkov pri prevádzke 4 hodiny denne) bola označená ako jedna z najlepších v bývalom Lučenskom okrese. Múzeum plnilo úlohu výstavného zariadenia. Zbierkotvorná činnosť bola nesystematická, náhodná. Priestory určené pre národopisné a prírodovedné zbierky a expozície zaplnila expozícia revolučného robotníckeho hnutia v okrese Veľký Krtíš. Až potreba plnenia Koncepcie ďalšieho rozvoja múzeí do roku 1980 – 1985 schválená uznesením R-SKNV v Banskej Bystrici č. 148/1977 z 6. 7. 1977 upriamila pozornosť na rozvoj jediného múzea v okrese. Zo správy o plnení koncepcie sa dozvedáme, že v Okresnom vlastivednom múzeu sa pripravuje generálna oprava budovy a prestavba expozície – literárno-historickej na vlastivednú. Múzeum zhromažďovalo artefakty pre novú expozíciu, ktorá sa mala realizovať v roku 1979 a sprístupniť v r. 1980. Generálna oprava budovy sa začala ešte počas plnej prevádzky múzea, neskôr bol prístup turistickej verejnosti do expozícií čiastočne obmedzený. V rokoch 1985 – 1986 boli expozície múzea demontované. Literárne expozície boli sčasti venované školám podľa záujmu, historické a národopisné zbierky uložené v niekoľkých depozitároch mimo sídla múzea a pracovníci presťahovaní do provizórnych priestorov. Toto provizórium trvalo do roku 1991, kedy boli náhle uvoľnené priestory barokového kaštieľa z r. 1730 na hrade Modrý Kameň. Ešte v provizóriu pracujúce Vlastivedné múzeum vo Veľkom Krtíši so sídlom v Dolnej Strehovej usporiadalo v r. 1991 v kaplnke prvú výstavu sakrálnych malieb pod názvom Reminiscencie. To bolo prvé podujatie múzea na modrokamenskom hrade pred jesenným, už definitívnym sťahovaním sa do súčasných priestorov. Tu sa začína zápas o orientáciu múzea v novom prostredí v období reprofilácie múzeí. Budova barokového kaštieľa v areáli hradu Modrý Kameň vyžadovala elementárne úpravy, aby múzeum mohlo začať s činnosťou – odstránenie nepôvodných stavebných úprav, oprava elektroinštalácie, nátery stien, prevoz a ošetrovanie prevzatých zbierok. Inštalovali sa prvé expozície, aby múzeum aspoň čiastočne prezentovalo a sprístupnilo 40 rokov uzavretý objekt hradu verejnosti. Súčasne sa pripravovali administratívne a odborné pracoviská. Ministerstvo kultúry SR vydalo 30. 11. 1993 rozhodnutím č. MK-1833/1993-1 zriaďovaciu listinu Vlastivedného múzea hrad Modrý Kameň. Rozvíjalo svoju činnosť naďalej ako vlastivedné múzeum. Všeobecné vlastivedné zameranie na regionálnu históriu a súčasnosť neposkytovalo dostatočnú náplň na primeranú zbierkotvornú činnosť. V okolí existovalo niekoľko múzeí, ktoré oblasť Novohradu a Hontu už dokumentovalo. Z iniciatívy riaditeľa múzea Dr. Vladimíra Siváčka a spisovateľa Dr. Jána Feketeho, modrokamenského rodáka a vtedy poslanca NR, so súhlasom Ministerstva kultúry SR sa v roku 1994 zmenila profilácia múzea na bábkarské kultúry a hračky ako jediného na Slovensku.

Rozhodnutím č. MK-349/1996-1 z 15. 2. 1996 sa zmenil názov múzea na Múzeum bábkarských kultúr a hračiek ako nástupníckej inštitúcie Okresného vlastivedného múzea. V rámci svojej špecializácie na bábkarské kultúry a hračky malo celoslovenskú pôsobnosť, ale plnilo aj funkciu regionálneho múzea so zameraním na históriu regiónu a etnografiu. Jeho poslaním sa stalo teda cieľavedomé a plánovité zhromažďovanie, vedecké a odborné zhodnocovanie, spracovanie, ochrana a prezentácia zbierkového fondu v súlade so svojim zameraním. Po prvých výstavách divadelných bábok z českého Muzea loutkářských kultur v Chrudimi a hračiek z maďarského Múzea hračiek v Kecskeméte, začala sa práca múzea „na zelenej lúke“ v oblasti výskumu a tvorby zbierok, rozvíjanie spolupráce s divadlami, divadelníkmi, zberateľmi… Do múzea prichádzali prvé hračky od darcov, prvé výpožičky od múzeí, kde hračky, najmä ľudové, tvorili súčasť národopisných zbierok. V kaplnke kaštieľa pokračovali výstavy výtvarného umenia, budovala sa národopisná expozícia. Prvé vlastné expozície divadelných bábok a hračiek uzreli svetlo sveta v r. 1995. Rozhodnutím MK SR č. MK – 2368/1996-1 z 28. 6. 1996 sa múzeum stalo súčasťou Senohradského kultúrneho centra vo Veľkom Krtíši ako Senohradské múzeum. Jeho zriaďovateľom sa stal Krajský úrad v Banskej Bystrici. V roku 1997 sa názov zmenil na Hontiansko-novohradské kultúrne centrum vo Veľkom Krtíši a názov múzea na Hontiansko-novohradské múzeum bábkarských kultúr a hračiek. Rozhodnutím Krajského úradu v B. Bystrici č. 98/03573 z 5. 6. 1998 sa múzeu opäť vracia názov Múzeum bábkarských kultúr a hračiek Hrad Modrý Kameň „vzhľadom na odborné zameranie a špecializáciu múzea v sústave múzeí na múzejnú dokumentáciu bábkarských kultúr a hračiek“ /kon. cit./ rozhodnutím toho istého orgánu č. 98/053995 zo 17. 12. 1998 sa múzeum vyčlenilo z Hontiansko-novohradského kultúrneho centra vo Veľkom Krtíši a potvrdil sa jeho názov i zameranie. Múzeum sa postupne zviditeľňovalo a po 0. ročníku podujatia Bábkarský festival Modrý Kameň a jeho nasledujúcich ročníkoch sa stalo známejším i pre širší región Slovenska. Smerovali sem školské zájazdy, rodiny s deťmi i jednotlivci a návštevnosť múzea vzrastala, podobne ako sa zväčšoval jeho zbierkový fond. V múzeu sa konalo mnoho ďalších podujatí, ktoré odkrývali nové vrstvy návštevníkov a približovali múzeum verejnosti. Rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. 1062/2002-1 z 1. 7. 2002 sa Múzeum bábkarských kultúr a hračiek, hrad Modrý Kameň stalo špecializovaným múzeom Slovenského národného múzea v Bratislave. V súlade s touto skutočnosťou začalo intenzívne rozvíjať svoju odbornú i kultúrno-výchovnú činnosť. Svoju akvizičnú činnosť intenzívne sústredilo na zdokumentovanie 20. storočia, najmä v rámci svojho hlavného zamerania na bábkové divadlo a hračky. Vytvorilo možností základného muzeologického výskumu.

Okrem Bábkarského festivalu Modrý Kameň pripravovalo pre deti a mládež Bábkové divadelné dni, tvorivé výtvarné dielne, výstavy detskej výtvarnej tvorivosti. Pripravilo niekoľko ročníkov podujatia Hračka roka – Najkrajšia rozprávka. Vyhľadávanými podujatiami sa stali Nočné prechádzky na hrade Modrý Kameň, Vianoce na hrade so živým betlehemom a vystúpeniami regionálnych folklórnych súborov a mnohé iné. V roku 2004 sa zvýšila návštevnosť múzea o 40%. Svedčilo to o zaradení sa medzi múzeá, ktoré už mali svojho stáleho návštevníka. V súčasnosti sa ponuka kultúrnych a vzdelávacích podujatí významne rozšírila. Vo svojich zbierkach dnes múzeum uchováva 17 000 ks zbierkových predmetov. Výstavy zo zbierok múzea v oblasti bábkarských kultúr a hračiek mali možnosť navštíviť návštevníci mnohých múzeí na Slovensku. V roku 2018 dosiahlo múzeum návštevnosť 56 000 návštevníkov expozícií, výstav, kultúrnych a vzdelávacích podujatí.

História hradu Modrý Kameň

Hrad Modrý Kameň stojí na brale na úpätí Kalvárskeho vrchu, ktorým začína Krupinská planina. V ústnom podaní sa zachovalo, že pomenovanie dostal podľa farby stavebného kameňa, či brala, na ktorom bol postavený. Je to vzácny pamiatkový areál – zrúcanina horného hradu stavebne spojená s kaštieľom v priľahlom predhradí na skalnatom výbežku (asi 350 m nad morom). Rovnomenné mestečko pod ním obklopujú gaštanové háje, roztrúsené po okolitých vŕškoch, ktoré tu podľa legendy vysadili Turci. Pre mesto neoddeliteľne spojené s hradom sa dlhodobo udržal názov „Hrad“ a jeho obyvateľov v okolí nazývali Hradčania“.

Vznik hradu možno na základe písomných prameňov doložiť pred rokom 1285. Vtedy sa hrad uvádza prvýkrát, i keď tradícia zachytená na tunajšej pamätnej tabuli uvádza vznik hradu už pred vpádom Tatárov. Uhorskému kráľovstvu, susediacemu na východe s mohutnou ríšou Tatárov, stále hrozil opakovaný vpád. Toto nebezpečenstvo si vynútilo najmä výstavbu kamenných hradov, ktoré ako hrad Fiľakovo v novohradskom Poiplí, dokázali odolať útočníkom. Staršia maďarská historiografia, uvádzala v severozápadnej časti horného Novohradu existenciu hradu Modrý Kameň a hrádku pri Horných Strhároch, z predtatárskeho obdobia (1241). Lokalita neskoršieho hradu Modrý Kameň ležala na území staršieho novohradského sídla Stregat/ Strugar (Dolné) Strháre. V juhozápadnom cípe pri hranici s dedinou Azlar/Oszlar (Krtíš), kde prírodná kamenná vyvýšenina, terénnou konfiguráciou zodpovedala zamýšľanému účelu hradnej stavby. Miko, syn Detrika, odkúpil v roku 1244 menšiu časť územia sídla Stregat/ Strugar. Zmienka z roku 1285 uvádza majiteľa a predpokladaného stavebníka hradu – Petra Forró, priameho predka rodu Balašovcov, jedného zo synov komesa Mika, zvolenského župana.
Na prelome 13. a 14. storočia hrad nakrátko zabral Matúš Čák Trenčiansky. Späť ho Balašovci získali až po jeho smrti v roku 1321. V 14. a 15. storočí sa aj na základe poznatkov zo záchranných archeologických výskumov v rokoch 2013-2016 predpokladajú časté prestavby a rozširovanie hradného komplexu. V tomto období už Balašovci patrili medzi najvýznamnejšie a najbohatšie rody Uhorska a zastávali významné politické posty udeľované panovníkmi. Po bitke pri Moháči v roku l526, kedy uhorské vojská utrpeli drvivú porážku, začali aj územie Novohradu ohrozovať Turci. Strategická poloha hradu Modrý Kameň znamenala jeho vzrastajúci význam pri obrane banských miest a tak sa už v roku 1530 začal zosilňovať jeho fortifikačný systém. V roku 1559 snem rozhodol o oprave hradu za štátne peniaze. Hrad v tom čase vlastnil Ján Balaša (1518-1577) od roku 1562 kráľom Ferdinandom Habsburským menovaný veliteľ vojsk banskej oblasti a zvolenský župan, otec významného európskeho básnika a dramatika, hrdinu protitureckých bojov Bálinta Balašu (1554-1594). Turci sa viackrát pokúsili dobyť Modrý Kameň. Podarilo sa im to 15. júla 1575 po trojdňovom obliehaní.
Po porážke Turkov na hrade Fiľakovo (1541) – sídle Fiľakovského sanždaku, cisárske vojská obsadili aj Balašovské hrady – Modrý Kameň a Divín. Na Modrom Kameni sa tak stalo 15. decembra 1593. Turci na úteku hrad značne poškodili, vyhodili ho do povetria. Zničený hrad chátral až do konca vojny, keď ho cisár vrátil Balašovcom. Žigmund Balaša sa v roku 1609-1612 postaral o jeho kompletnú renesančnú rekonštrukciu. Turci napadli a obsadili hrad Modrý Kameň ešte v roku 1659.
Ďalší majiteľ hradu – Bálint Balaša II. získal v roku 1658 pre mesto Modrý Kameň od cisára Leopolda I. právo konať jarmoky v určené dni v roku. Originál historickej cisárskej listiny zo 6. októbra 1658 je uložený v Štátnom archíve vo Veľkom Krtíši. Vzmáhali sa remeslá, rástol počet obyvateľov podhradnej obce. V čase Rákociho povstania (1703 -1711) sa hrad Modrý Kameň stal útočiskom novohradskej šľachty. Keď kurucké vojska po pustošení šľachtických sídiel v Novohrade dobyli Haličský hrad, vzdal sa aj hrad Modrý Kameň a jeho majitelia sa dostali do protihabsburgského tábora.povstalci opustili hrad v roku 1709. Po podpísaní Satmárskeho mieru v máji 1711, ktorý ukončil éru protihabsburských povstaní, plukovník Rákociho vojska Martin Kókay na protest podpálil hrad Modrý Kameň – ešte nedávno sídlo kuruckých vojsk. Najstaršia, veľmi poškodená časť hradu zostala v ruinách. V roku 1730 dal syn Gabriela Balašu – Pavol II. Balaša s matkou Máriou Perényi na zvyškoch opevnenia v predhradí vybudovať trojkrídlový barokový kaštieľ. Zrúcanina horného hradu bola postupne prestavaná na zámockú záhradu. V roku 1759 Pavol Balaša , vtedy už „apoštolský gróf“ vybudoval poslednú prístavbu kaštieľa – kaplnku sv. Anny, ktorú rod Balašovcov uctieval ako svoju patrónku. Titul apoštolského grófa mu udelil pápež Benedikt XIV. za jeho činorodosť v rekatolizačných snahách Habsburgovcov – o návrat reformovaných veriacich ku katolíckej cirkvi. Pravdepodobne v tomto čase založil aj Kalváriu – pútnické miesto v blízkosti hradu. Aj nasledujúce generácie Balašovcov prispeli k rozvoju mestečka v podhradí (František Balaša, Alexander Balaša (1745-1832), Anton Balaša) . Šľachtický rod Balašovcov vlastnil hrad Modrý Kameň takmer 600 rokov.
V polovici 19. storočia sa majiteľmi hradného panstva stávajú Forgáčovci (Forgách). Upravili predhradie s fontánou a anglickým parčíkom a parkom sv. Anny s tenisovým kurtom a strelnicou. V blízkych lesoch založili zvernicu s chovom raticovej zveri. V roku 1890 panstvo kúpil gróf Tibor Károlyi pre svoju dcéru Gabrielu Almášiovú. (Almássy). Po vzniku Československej republiky predala v roku 1923 celý majetok s priľahlými pozemkami československému štátu. V kaštieli sa nezachovalo žiadne pôvodné zariadenie.

V roku 1923 sa Modrý Kameň stal okresným mestom. V kaštieli sídlila správa okresu – okresný úrad, okresný súd, úrad práce, školský inšpektorát a rôzne ďalšie inštitúcie. Pri okresnom súde boli v roku 1927-1928 priestoroch koniarne vybudované väzenské cely. Od roku 1960 bol kaštieľ využívaný ako sklad liekov podniku Medika š.p. od r. 1968 tu sídlil štátny okresný archív. V roku 1991 sa stal sídlom Okresného vlastivedného múzea , neskôr od 2002 SNM–Múzea bábkarských kultúr a hračiek.