Téma matky – madony s dieťaťom je jedným z najobľúbenejších motívov, ktoré sa vyskytujú nielen v kresťanskom umení. Kult materstva v umení je aktuálny, ale aj komplikovaný dodnes. Každá historická epocha pristupovala k materstvu trochu iným spôsobom a ten sa často prejavil v umeleckých predmetoch daného obdobia. Zámerom tejto výstavy je nielen poukázať na určité typy mariánskych vyobrazení s dôrazom na matku s dieťaťom, ale aj zobrazenia materstva par excellence, z umeleckých zbierok Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice. Výstava predstavuje umelecké diela z rôznych časových období a v rôznych technikách: maľba, grafika, socha. Na určitých príkladoch poukážeme na zaujímavosti, ktoré sa vyskytujú v ikonografii madon s dieťaťom. V kresťanskom umení madonu chápeme v užšom slova zmysle ako zobrazenie Panny Márie. Tá je zobrazovaná už od najstarších čias ako stelesnenie milosrdenstva ako všemohúca orodovníčka u svojho nebeského syna a hlavne ako MATKA. Panna Mária má neobyčajne širokú ikonografiu, no len z malej časti vychádza z evanjelií. Mariánska téma v umení sa formovala najmä po Efezskom koncile v roku 431, prvej synody, sústredenej najme na Pannu Máriu. V období rokov 432 – 440 vzniklo aj jedno z prvých vyobrazení tróniacej Madony s božím synom (v apside rímskeho kostola S. Márie Maggiore, zbúraný v 13. storočí). Po koncile v Efeze sa kult Márie rozšíril po celom kresťanskom svete. V strednej Európe mal kult Panny Márie dominantné postavenie. Jeho hlavnými strediskami boli pútnické miesta, napríklad bavorský Altötting a Pasov, česká Svätá Hora, slovenská Marianka a maďarský Győr. Archetypom madony je postava ženy, stojaca alebo sediaca, v náručí s dieťaťom. Tento typ sa vyskytuje v rôznych variáciách a vyrastal z potreby materskej postavy v kresťanskom umení. Avšak materstvo bolo predmetom uctievania aj v mnohých starovekých náboženstvách. Pozoruhodné je zobrazenie egyptskej bohyne Eset (Isit, Ísidy,) ktorá drží v lone svojho syna Hóra. Toto zobrazenie v niektorých stredomorských krajinách pretrvalo ďaleko do kresťanského letopočtu. Prvotná cirkev si ju prispôsobila tak, ako to urobila aj s inými pohanskými spodobeniami, pre svoj vlastný účel.
